Život Prešova
online
online
Pred 100 rokmi sa narodila nezabudnuteľná herečka Katarína Kolníková
20.04.2021 Topoľčany
Bratislava
20. apríla (TASR) – Katarína Kolníková neštudovala herectvo, cez to
všetko sa stala jednou z najznámejších slovenských herečiek. Bola tvárou
Radošinského naivného divadla (RND), s ktorým vystupovala od roku 1971
až do svojej smrti. "Divadlo je celý môj život, keď nehrám, som nezdravá,"
hovorievala. Prvé predstavenie RND, v ktorom hrala, nieslo názov
Človečina. A práve toto slovo sa s Kolníkovou spájalo najčastejšie a
vystihovalo aj jej herecké umenie.
"Ak niekedy niekto bude uvažovať o tom, čo je v divadle najdôležitejšie, môžeme mu poslúžiť príkladom o vidieckej herečke, ktorá s pomocou Božou, radošinského nárečia a svojím talentom prerástla domáci chotár a stala sa pre Slovensko tým, o čom ani nesnívala: symbolom človečiny a poštárom dobrých ľudských správ," napísal o Kolníkovej scenárista, režisér a šéf RND Stanislav Štepka.
V utorok 20. apríla uplynie od narodenia herečky Kataríny Kolníkovej 100 rokov.
Katarína Kolníková – za slobodna Katarína Beňovičová – sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine v rodine železničiara. Pochádzala z deviatich detí, väčšina jej súrodencov však zomrela na chudokrvnosť. Prežila len ona a brat Ján. Keď vychodila základnú školu, pracovala na majeri vo svojej rodnej obci, neskôr niekoľko rokov slúžila v neďalekých Piešťanoch.
Ako devätnásťročná sa vydala za Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice, ten však v roku 1945 odišiel do zámoria a spoločné štyri deti vychovala sama. Až do dôchodku, teda do roku 1979, pracovala ako školníčka a pestúnka v materskej škole v Radošine.
Na javisku sa prvý raz objavila v roku 1932 v predstavení Jezuliatko. S radošinskými ochotníkmi pravidelne vystupovala od roku 1950 v inscenáciách Statky-zmätky (Jozef Gregor Tajovský), Neprebudený (Martin Kukučín), Ženba (Nikolaj Vasiljevič Gogoľ), či Morálka pani Dulskej – príbeh poľskej autorky Gabriely Zapolskej sfilmoval v roku 1958 aj režisér Jiří Krejčík, pričom hlavnú postavu stvárnila česká herečka Zdeňka Baldová.
V roku 1963 si Radošinci založili vlastné divadlo a po pár rokoch do neho prizvali aj v tom čase už skúsenú ochotnícku herečku Katarínu Kolníkovú. "Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť," hovoril o nej Štepka, ktorý si na Kolníkovú pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.
Už v prvej hre Človečina (1971) sa sformovala a natrvalo definovala neopakovateľná javisková podoba i herecká a ľudská filozofia, ktorou Katarína Kolníková divákov rozosmievala aj dojímala. V RND vtedy ako herec i hudobný skladateľ začínal aj Milan Markovič.
Katarína Kolníková účinkovala v takmer všetkých inscenáciách Stanislava Štepku – dokopy ich bolo dvadsaťjeden. Spomenúť možno hry Jááánošííík (1976), Slovenské tango (1979), Kúpeľná sezóna (1980), Nevesta predaná Kubovi (1984), Pavilón B (1984), Čierna ovca (1986), Ženské oddelenie (1987), Loď svet (1988), Pokoj domu tomuto (1990), či Lás-ka-nie (1992).
Pred kamerou sa predstavila napríklad aj v televíznom filme Víno vinovaté (1983), ktorý podľa scenára Stanislava Štepku nakrútil Vladimír Balco, v snímke Vesnický sen (Fero Fenič, 1984), objavila sa aj v psychologickom filme Dušana Hanáka Tichá radosť (1985). Hrala v snímke Tajomstvo pod viečkami (Juraj Nvota, 1991) a naposledy vo filme Konečná stanica (2004), ktorý nakrútil Jiří Chlumský podľa predstavenia RND.
O jednej z najvýraznejších herečiek nielen RND nakrútil Juraj Štepka - syn Stanislava Štepku - životopisný dokument s použitím hraných retrospektívnych scén s názvom ...a já, Katarína Kolníková (2011). Podľa Stanislava Štepku hrala veľmi oddane a rada. Nemusela ani nič nové vymýšľať, len byť na javisku ako človek. Taká bola a podľa jej divadelného šéfa aj natrvalo ostane v pamäti.
Katarínu Kolníkovú vo februári 2002 v diváckej ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) uviedli do Siene slávy, čím si získala poctu za svoju celoživotnú prácu na divadelných doskách. Udelili jej prémiu ceny Slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za hereckú kreáciu v inscenácii Človečina. Na divadelnom festivale Aničky Jurkovičovej v roku 2005 získala ocenenie Kvet Tálie.
Herečka Katarína Kolníková zomrela 29. mája 2006 v rodnej Radošine vo veku 85 rokov.
Z predstavenia Človečina 2 pochádza aj replika, ktorá vystihuje životný príbeh Kataríny Kolníkovej: "Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni..."
"Ak niekedy niekto bude uvažovať o tom, čo je v divadle najdôležitejšie, môžeme mu poslúžiť príkladom o vidieckej herečke, ktorá s pomocou Božou, radošinského nárečia a svojím talentom prerástla domáci chotár a stala sa pre Slovensko tým, o čom ani nesnívala: symbolom človečiny a poštárom dobrých ľudských správ," napísal o Kolníkovej scenárista, režisér a šéf RND Stanislav Štepka.
V utorok 20. apríla uplynie od narodenia herečky Kataríny Kolníkovej 100 rokov.
Katarína Kolníková – za slobodna Katarína Beňovičová – sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine v rodine železničiara. Pochádzala z deviatich detí, väčšina jej súrodencov však zomrela na chudokrvnosť. Prežila len ona a brat Ján. Keď vychodila základnú školu, pracovala na majeri vo svojej rodnej obci, neskôr niekoľko rokov slúžila v neďalekých Piešťanoch.
Ako devätnásťročná sa vydala za Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice, ten však v roku 1945 odišiel do zámoria a spoločné štyri deti vychovala sama. Až do dôchodku, teda do roku 1979, pracovala ako školníčka a pestúnka v materskej škole v Radošine.
Na javisku sa prvý raz objavila v roku 1932 v predstavení Jezuliatko. S radošinskými ochotníkmi pravidelne vystupovala od roku 1950 v inscenáciách Statky-zmätky (Jozef Gregor Tajovský), Neprebudený (Martin Kukučín), Ženba (Nikolaj Vasiljevič Gogoľ), či Morálka pani Dulskej – príbeh poľskej autorky Gabriely Zapolskej sfilmoval v roku 1958 aj režisér Jiří Krejčík, pričom hlavnú postavu stvárnila česká herečka Zdeňka Baldová.
V roku 1963 si Radošinci založili vlastné divadlo a po pár rokoch do neho prizvali aj v tom čase už skúsenú ochotnícku herečku Katarínu Kolníkovú. "Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť," hovoril o nej Štepka, ktorý si na Kolníkovú pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.
Už v prvej hre Človečina (1971) sa sformovala a natrvalo definovala neopakovateľná javisková podoba i herecká a ľudská filozofia, ktorou Katarína Kolníková divákov rozosmievala aj dojímala. V RND vtedy ako herec i hudobný skladateľ začínal aj Milan Markovič.
Katarína Kolníková účinkovala v takmer všetkých inscenáciách Stanislava Štepku – dokopy ich bolo dvadsaťjeden. Spomenúť možno hry Jááánošííík (1976), Slovenské tango (1979), Kúpeľná sezóna (1980), Nevesta predaná Kubovi (1984), Pavilón B (1984), Čierna ovca (1986), Ženské oddelenie (1987), Loď svet (1988), Pokoj domu tomuto (1990), či Lás-ka-nie (1992).
Pred kamerou sa predstavila napríklad aj v televíznom filme Víno vinovaté (1983), ktorý podľa scenára Stanislava Štepku nakrútil Vladimír Balco, v snímke Vesnický sen (Fero Fenič, 1984), objavila sa aj v psychologickom filme Dušana Hanáka Tichá radosť (1985). Hrala v snímke Tajomstvo pod viečkami (Juraj Nvota, 1991) a naposledy vo filme Konečná stanica (2004), ktorý nakrútil Jiří Chlumský podľa predstavenia RND.
O jednej z najvýraznejších herečiek nielen RND nakrútil Juraj Štepka - syn Stanislava Štepku - životopisný dokument s použitím hraných retrospektívnych scén s názvom ...a já, Katarína Kolníková (2011). Podľa Stanislava Štepku hrala veľmi oddane a rada. Nemusela ani nič nové vymýšľať, len byť na javisku ako človek. Taká bola a podľa jej divadelného šéfa aj natrvalo ostane v pamäti.
Katarínu Kolníkovú vo februári 2002 v diváckej ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) uviedli do Siene slávy, čím si získala poctu za svoju celoživotnú prácu na divadelných doskách. Udelili jej prémiu ceny Slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za hereckú kreáciu v inscenácii Človečina. Na divadelnom festivale Aničky Jurkovičovej v roku 2005 získala ocenenie Kvet Tálie.
Herečka Katarína Kolníková zomrela 29. mája 2006 v rodnej Radošine vo veku 85 rokov.
Z predstavenia Človečina 2 pochádza aj replika, ktorá vystihuje životný príbeh Kataríny Kolníkovej: "Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni..."
www.ZIVOTPO.sk
